Barcelona

Asi každý, kto rád cestuje za dobrým jedlom a pitím, zachytil, že za posledný rok sa Barcelona stala hviezdou svetovej barovej scény a mixológie. V hodnotení The World’s 50 Best Bars sa za rok 2022 do prvej desiatky prebojovali až tri barcelonské bary – Paradiso, Sips a Two Schmucks, pričom Paradiso sa umiestnilo na prvom mieste. Po hegemónii Londýna či New Yorku tak prevzala žezlo kráľovnej cocktailov Barcelona. Ošiaľ neminul ani nás a hneď ako bolo jasné, že ideme do Barcelony, návšteva ocenených barov visela vo vzduchu. Šťastie praje pripraveným a nakoniec sa nám podarilo dostať do všetkých troch.

Pravdupovediac sme s tým vôbec nerátali, keďže ani do jedného zo spomínaných barov sa nedá spraviť rezervácia a isté nebolo nič. No už v prvý večer v Barcelone nám to nedalo a išli sme sa pozrieť do Paradisa v turisticky atraktívnej štvrti El Born. Naivne som si myslela, že v nedeľu večer veľa ľudí do cocktailového baru nechodí a budeme mať väčšiu šancu dostať sa dnu. Chyba! Okrem iného sme nemali ani tušenia, ako systém vstupov funguje, tak nám chvíľu trvalo, kým sme sa zorientovali. Z času na čas sa pred Paradisom utvorí rad ľudí, ktorí čakajú na vstup. Potom sú tu ľudia, ktorí sa snažia dostať do poradovníka a okrem nich aj hlúčiky tých, ktorí už v poradovníku sú, ale ešte len čakajú, kým ich elektronický systém vyzve. Aplikácia totiž len odhaduje čas čakania, pričom vám bude povedané, že „to môže byť skôr aj neskôr“. Nám aplikácia hlásila niečo medzi deväťdesiatimi a stodesiatimi minútami čakania, ale ani po dvoch hodinách sa nič nedialo. Neprekážalo by mi, keby som hneď na začiatku vedela, že to budú dve-tri hodiny a mohla som ísť medzitým niekam inam. Takto sme naozaj nevedeli, kedy nás zavolajú. Keď sme to už totálne vyčerpaní chceli vzdať, pípla správa, že sme na rade. Dohrnuli sme sa pred vchod, aby sme si ďalších zhruba dvadsať minút počkali v rade a dovnútra sa konečne dostali.

Neviem, či som niekedy na vstup do podniku čakala tri hodiny. Tri hodiny??? Po takejto tortúre musí mať nerealistické očakávania asi každý. Čo také neodolateľné sa v Paradise odohráva, že sa musí okolo toho robiť taký humbug? Čo také sa bude diať, že na to človek tri hodiny čaká? A teda, pravdupovediac, nestalo sa nič, čo by za to stálo. Paradiso je speakeasy bar a ja mám takéto bary rada, to objavovanie často stačí na nabudenie nálady a fantázie. No keď tu máte stepovať plus-mínus tri hodiny, kúzlo pominie a ostane len rozčarovanie. Jediné, čo som vopred o Paradise vedela, bolo, že má fantastický, na mieru robený interiér s rebrovaným dreveným obložením a barom organických tvarov. Do baru vstúpite cez dvere starej chladničky v nenápadnom Pastrami Bare, aby vás pohltili ústa veľryby a vyvrhli do raja, do zadnej miestnosti s efektnou florálnou tapetou a so svietidlami s farebným sklom v tvare listov monstery a inej tropickej zelene.

Atmosféra Paradisa mi bola od začiatku akási povedomá. Barmani v pestrých uniformách, ktorí zabávajú hostí a pri príprave nápojov strhávajú pozornosť na všakovaké ekvilibristické kúsky. Spektakulárne osekávanie ľadu, výroba peny či tornáda v pohári, ohňová, svetelná a dymová šou, efervescentné a fosforeskujúce efekty, to všetko vás ohromí… ak ste ešte neboli napríklad v Super Panda Circuse. Aj v Super Pande sa s vami od začiatku hrajú, robia drahoty a len tak vás dovnútra nepustia. Aj tu si často počkáte na stôl hodnú chvíľu, ale celý čas máte pocit, že ste vítaný a súčasťou predstavenia. Posadíte sa, odložíte si veci do šatne, dostanete welcome drink. Myslím, že takýto prístup k hosťovi je oveľa dôstojnejší ako v Paradise a minimálne neprídete do baru rozladení. Chaotický systém vstupov je asi najväčšou slabinou Paradisa a svedčia o tom aj mnohé nahnevané komentáre ľudí na sociálnych sieťach.

Ale aby som sa konečne dostala k tomu hlavnému, ku cocktailom v Paradise, objednali sme si z aktuálneho tematického menu, ktoré sa venuje veľkým evolučným objavom ľudstva. Aj v tomto prípade, ak by som nepoznala brnianske bary a Lidi z Baru, asi by som bola nadšená z toľkej kreativity a vtipu, no takto som si len pomyslela, že aj lepšie som videla. Vybrala som si drink Voyage, inšpirovaný objavmi vesmíru. Išlo o twist Cosmopolitanu v tanieri plastovej konštrukcie, predstavujúcej medziplanetárnu sondu Voyager. Drink dopĺňal na vrchole sondy „kráter“ z bielej čokolády s malinovou šťavou. Trochu nešikovné na konzumáciu, lebo konštrukcia bola ľahká a labilná, trochu smiešne, lebo vlastne pijete z plastovej hračky, a trochu excentrické, keď si predstavíte náročnosť na prípravu takejto kreácie. Muž si objednal oveľa umiernenejší cocktail, Negroni s okrúhlym karamelovým „keksom“, odvolávkou na objav kolesa. Prekvapilo ma však, že ak by som si odmyslela spôsob servírovania a doplnky, vyšiel by mi z toho len slušný Cosmopolitan a Negroni z kvalitných ingrediencií.

A tu by som videla ten zásadný rozdiel medzi Paradisom a Super Pandou – Brno ponúka pridanú hodnotu v podobe autorských cocktailov, ktoré v celom koncepte dominujú, kým v Barcelone sa mi zdali cocktaily jednou z najslabších častí zážitku, kde obsah ďaleko zaostáva za formou. V Paradise hrá úplne mainstreamová, komerčná hudba, ktorá sa mi k predstave raja na zemi tiež akosi nehodí. Oceňujem však, že má Paradiso (rovnako ako brnianske bary) v nápojovom lístku označený pomer alkoholu a zaradené aj nealkoholické cocktaily. Pri kreatívnych nealkoholických drinkoch by som dokázala presedieť aj celý večer. Môj celkový dojem z Paradisa bol teda trochu rozpačitý. Asi som naozaj čakala viac. A hlavne, ak je toto najlepší bar na svete, čo má byť tým vrcholom? Tri hodiny čakania, aby ste sa vôbec dostali dnu? Divadielko, kulisy a aura neprístupnosti raja? Ak áno, tak potom je Paradiso top bar, v ktorom som kedy bola. No moja ochota ísť do ďalšieho baru z rebríčka The World’s 50 Best Bars sa po tomto zážitku blížila nule.

Skokan roka

Ale viete ako, vyspíte sa z toho, zabudnete a život ide ďalej. O pár dní sme sa po skvelej večeri s priateľmi túlali mestom, nechcelo sa nám ísť ešte domov a vyrazili sme do baru Sips, momentálne umiestnenom na treťom mieste v The World’s 50 Best Bars. Nachádza sa v okrajovej časti príjemnej štvrte Eixample, kam turista zablúdi len ťažko. Postávajúce hlúčiky ľudí pred barom ma mierne zneistili, a len tak z hecu sme sa opýtali, či majú voľný stôl pre štyroch. Mali! Nechceli sme veriť. Naozaj môžeme ísť hneď dnu? Nemusíme sa tu hrať s mobilom a čakať na zmilovanie? Áno, boli sme dnu a ani to nebolelo.

Bar Sips vyhral v rámci rebríčka špeciálnu cenu o najväčšieho skokana roka Nikka Highest Climber Award 2022, polepšil si totiž za rok až o neuveriteľných tridsaťštyri priečok. Tiež by ma zaujímalo, čo také sa za rok muselo stať, aby došlo k takému posunu. Porovnať to síce neviem, ale viem, že sme sa v Sipse cítili skvele. Kým v Paradise to bolo ako na kolotočoch, v Sipse skôr ako na kultivovanej párty. Hudba bola vyberanejšia, personál civilnejší a cocktaily sofistikovanejšie. Menej okázalé, menej krikľavé, ale prinútili ma nad nimi porozmýšľať. Neodpútavali pozornosť čačkami ani prehnanými vizuálnymi kreáciami či pohármi. Poháre sú v Sipse väčšinou praktické, hladké highbally, nízke oldfashiony a na stopke elegantné coupe alebo rozkošné nick & nory. V highballoch a oldfashionoch boli osekané hranoly ľadu, ktoré vypĺňajú veľký objem pohára, čím dobre chladia, ale netopia sa prirýchlo. V pohároch coupe sa servírovali cocktaily so strúhaným ľadom (Daiquirí) či zmrzlinou (Sgroppino). Obľúbeným ozvláštnením sú v Sipse aj rôzne krusty na vonkajšom okraji pohára na extra chuťový vnem pri pití. Ikonickým bol v tomto cocktail Mosaic (s piscom, palo santom a tonikom) s kolieskami krúst rôznych farieb a chutí po celom obvode pohára. Za zmienku stál aj tenučký, priehľadný čips z broskyňovej šťavy na banke s nápojom zo sherry a z jazmínu.

Už z týchto ingrediencií môžete získať predstavu, aké jemné a rafinované boli cocktaily v Sipse. Páčilo sa mi, že veľa pracujú s alkoholom a hispánskymi chuťami Španielska a Latinskej Ameriky (sherry, pisco, kubánsky rum, tequila, čokoláda, pomaranče, ananás, olivy, kokos…). Veľmi elegantné pitie, pri ktorom sa cíti človek na úrovni, ale pritom zreteľne v 21. storočí. Žiaden plast, žiaden odpad, nič na jedno použitie či efekt. Barmani jednotne vo vestičkách a v tričkách. Príjemná atmosféra a komunikácia s hosťom. Priestor je skôr menší, predná vstupná miestnosť s barom pokračuje zadnou, užšou chodbou so stolíkmi bez prístupu prirodzeného svetla. Vstupu, naopak, dominuje veľký výklad do ulice so starožitným liatinovým strúhadlom na ľad, miestnou ikonou, s ktorou vám nastrúhajú ľad do spomínaného Daiquirí. Barový pult je pootočený do stredu miestnosti, čím sa stiera hranica medzi „pred barom“ a „za barom“ a barmani sa pohybujú voľne po celom interiéri. Kým Paradiso si vytvorilo svoj snový „svet za zrkadlom“, kde sa divák prizerá predstaveniu za barom a barmani neopúšťajú javisko, v Sipse je hosť stále v kontakte s realitou a je jej neoddeliteľnou súčasťou.

Napriek tomu, že nám bolo hneď na začiatku povedané, že na jeden drink máme zhruba štyridsaťpäť minút, nikto nás nesúril. Možno preto, že bol začiatok pracovného týždňa a ľudí nebolo veľa. Predpokladám však, že pod vplyvom výsledkov rebríčka The World’s 50 Best Bars sa budú chcieť Sips prispôsobiť trendu, aký udáva Paradiso a ktorý im pomohol k víťazstvu. Celkovo ale, ak je Sips tretí najlepší bar na svete, začínam byť na ďalšie mierne zvedavá. A najmä budem zvedavá, ako sa zmení rebríček na jeseň a ako sa skokan roka s tretím miestom vysporiada, lebo obhájiť takéto zázračné umiestnenie bude tvrdý oriešok.

Do tretice všetko dobré

Ešte ťažšie však bude obhájiť siedme miesto svetového rebríčka pre bar Two Schmucks. Stala sa im totiž taká nemilá vec, že po vyhlásení výsledkov hlasovania sa im pre nezhody medzi majiteľmi a barmanmi rozpadol celý tvorivý tím, ktorý bar doviedol z jedenásteho miesta na siedme. Kauzička sa škaredo prepierala na verejnosti a rukojemníkmi mali byť hostia. Mali bojkotovať Two Schmucks, lebo veď „toto sa nerobí“ a súčasný úspech nie je ich zásluha. Nemám na to názor, aj keď by som asi mala mať. Nechodím do podnikov, s ktorými mám nejaký etický problém. No keby som do Two Schmucks nešla, nevedela by som, že je to taký skvelý bar. Možnože je to celé nespravodlivé, možno bolo niekomu ukrivdené, veľa ľuďom to skomplikovalo život. Čo ma vedie k otázkam, pre koho ľudia otvárajú podniky? Pre seba? Pre hodnotiteľov a ocenenia? Koho je získané ocenenie? Majiteľa, vďaka ktorému podnik existuje, personálu, ktorý v ňom pracuje a tvorí obsah, alebo hostí, ktorí doň nosia peniaze? V každom prípade, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. V tomto spore medzi majiteľmi a personálom jednoznačne víťazia hostia. Bol to pre nás totiž najlepší barový zážitok z Barcelony.

Two Schmucks nájdete v multietnickej štvrti Raval s pochybnou povesťou. Cez deň by ste si tu nič pozoruhodné nevšimli okrem množstva halal mäsiarstiev a večierok s exotickými potravinami. Zatiahnuté a posprejované rolety podnikov nedávajú tušiť, čo sa za nimi skrýva. Keď ale mesto zahalí súmrak, dostane Raval inú tvár. Ekonomicky i urbanisticky zaostalá štvrť, kde kedysi žili len robotníci, rybári a nižšie sociálne vrstvy, je dnes svojimi výhodnými cenami nájmov zaujímavá aj pre gastroprevádzky. Two Schmucks sa tu musia cítiť ako ryba vo vode. (Schmuck je pejoratívne niekto hlúpy, bezvýznamný a na okraji záujmu, pričom samotné slovo pochádza z jazyka jidiš a vulgárne pomenováva pohlavný úd.) Gang, ako sami seba Two Schmucks nazývajú, rád baví ľudí i seba a na nič sa nehrá. Dávno sme sa v podniku tak nenasmiali.

Ešte vonku, kým sme postávali pred podnikom, vyšiel za nami Chris, jedna z najvýraznejších tvárí baru, a prihovoril sa nám. Vraj má pre nás stôl, len máme chvíľku počkať. Úsmev od ucha k uchu, vtipné hlášky, úplne si nás natrel na chlieb. O tom, ako veľa robí rola hostiteľa v službách a ako často chýba u nás, by som mohla písať dizertačnú prácu. Boli sme očarení. Priestor baru je malý, kompaktný, veľmi neformálny, s pár stolčekmi a miestami na sedenie, z ktorých dokážu vytrieskať maximum. Chris nás posadil k postaršiemu páru z Veľkej Británie, s ktorým sme sa hneď naladili na rovnakú vlnu a skvele sa zabávali.

A aké boli cocktaily? Vizuálne strohé, servírované väčšinou v hladkých highballoch, s osekaným ľadom a minimalistickými doplnkami. Bez slamiek, servítok, zbytočností. Ale s rafinovanými chuťami ďaleko od klasických cocktailových kombinácií. A opäť s lokálnymi ingredienciami ako španielsky vermút, červené i biele víno, calvados, sherry oloroso či fino. Medzi najzaujímavejšie patril napríklad Polish Battle Royal v pohári nick & nora s vodkou, bazovým a feniklovým sirupom, so sherry finom, sour mixom, s bublinkami a čerešňou maraschino. Alebo Paloma, ktorá vlastne nie je Paloma. Tequila, mezcal, hruškovica, grep, bublinky a glass licking v podobe zmesi korenia na tažín. Čože?!?

Two Schmucks je skrátka úlet. Nič nepredstiera, len expeduje parádne pitie a popritom sa dobre baví. Veľmi neformálny podnik, žiadne rovnošaty, žiadne rezervácie ani poradovníky. Prídete, a keď bude miesto, ostanete, keď nie, počkáte alebo odídete. Neviem, aké to tu bolo minulý rok a či dnes Two Schmucks funguje v rovnakých intenciách, ako keď sa hodnotilo pre The World’s 50 Best Bars, ale my sme boli nadšení. O to viac budem v napätí, ako umiestnenie vo svetovom rebríčku ustoja. A osobne sa mi návštevou v Two Schmucks vrátila chuť skúšať nové drinky, sledovať aktuálne dianie a objavovať vyhlásené miesta svetovej mixológie. Čo nie je vôbec zlý výsledok.

Barcelona na výslní

Podčiarknuté, zrátané, vychádza mi, že môj osobný rebríček oceňovaných barcelonských cocktailových barov je presne opačný ako oficiálny. Najlepší bar bol podľa mňa Two Schmucks a najmenej som bola spokojná v Paradise. Rozmýšľam, prečo je dnes kráľovnou cocktailov práve Barcelona. Je to geniom loci? Nezameniteľnou atmosférou mesta, spájajúceho ležérnosť prímorskej destinácie s elektrizujúcim veľkomestom, plným umenia a elegancie? Iste, mám ale silný dojem, že to bude ľuďmi, ktorí v Barcelone v gastronómii pracujú. Cítiť z nich spokojnosť a vyrovnanosť so životom v meste, ktoré neprechádza takým turbulentným sociopolitickým vývojom ako Londýn či New York. Tento pokoj a harmóniu cítia aj turisti, ktorí si Barcelonu vyberajú za cieľ svojich ciest. Áno, Barcelona už aj tak dosť trpí pretlakom masového turizmu a momentálny hype na barovej scéne jej nepomáha, ale aj tak jej úspechy prajem. A ak sa na jeseň dozvieme, že sa svetový barový boom presunul inam, aj tak dobre. Aj na iných miestach treba dvíhať úroveň a povedomie o dobrej gastrokultúre a mixológii a Barcelone sa trochu uľaví.

Tak sa dostávam k záveru: Budem cestovať za dobrými cocktailmi a vyhľadávať špičkové bary aj ďalej? Prečo vlastne rada chodím do cocktailových barov? Z rovnakého dôvodu, prečo rada chodím do dobrých podnikov. Kvôli vzácnym ľuďom, ktorí v nich dokážu vytvoriť nezameniteľné prostredie a atmosféru pohostinnosti. Tie si doma nespravím. Vždy ma zaskočí a dojme, keď sa ku mne v cudzine v reštaurácii či bare personál správa pekne a prívetivo. A vždy im v danej krajine závidím, že môžu žiť v takej láskavej a ohľaduplnej spoločnosti, vedia byť k sebe milí a dopriať si navzájom dobro. Dojíma ma tá neuveriteľná ľahkosť bytia a spolupatričnosť, akou tu ľudia žijú. Chodiť do cocktailových barov je čerešnička na torte. K životu ju nepotrebujete, ale aký rozdiel v životnom pocite to je! Že môžete! Aj ja som na to prišla až v neskoršom veku, svet moderných cocktailových barov som v rámci gastronómie objavila asi až ako posledný, ale neprestáva ma fascinovať a priťahovať. Teším sa na nové dobrodružstvá!

foto: Jozef Obuch